Dňa 17. mája sa v prešovskom Wave klube uskutočnila ďalšia zo série diskusií Café Európa. Tentoraz sa diskutovalo o extrémizme a o tom ako sa postaviť tomuto vzrastajúcemu fenoménu. Pozvanie do diskusie prijali Radka Vicenová z REACH inštitútu a publicista Radovan Bránik. Obaja hostia sa dlhodobo venujú témam spojeným s extrémizmom. Diskusiu moderoval Vladimír Bilčík.

Definícia extrémizmu

Podľa Bránika je extrémista človek, ktorý nie je stotožnený so systémom a vystupuje proti nemu hrubou silou. Vicenová dodáva rozdiel medzi radikalizmom a extrémizmom, pričom radikál kritizuje systém, ale nesnaží sa ho zvrhnúť a pohybuje na okraji systémovosti. Extrémistické chovanie je všetko, čo už je za pomyseľnou hranicou systému, teda demokracie. Vicenová vníma ako hrozbu radikalizáciu verejnej mienky, teda posun od demokratického zmýšľania až k extrémistickému.

„Vidím posun v spoločnosti od toho, čo je demokratické k radikálnemu až extrémistickému.“ (R. Vicenová)

Extrémista na Slovensku

Bránik vidí posun v štýle prezentácie extrémistických politických strán. Takéto strany pôsobia aj v Rakúsku a Francúzsku, zmenili však štýl a marketing. Práve forma komunikácie rozhoduje o tom, ako sú tieto veci prijímané, preto hrubé výrazy zmenili za jemnejšie. Podľa Bránika môžeme vidieť na Slovensku rovnaký posun v Kotlebovej prezentácii. Jeho stratégia spočíva v tom, že sa oblieka ako väčšina ľudí, a tým dáva najavo, že je všedný človek, ktorý predstavuje priemer.

„Krajina s dlhodobou demokratickou tradíciou nie je imúnnejšia proti extrémistickým myšlienkam.“ (R. Bránik)

(Ne)vybojovaná demokracia

Veľké množstvo Kotlebových voličov boli prvovoliči, ktorí nezažili iní režim ako súčasný. Práve vzdelávacie osnovy by mali prejsť rekonštrukciou, aby mladí ľudia pochopili princípy demokracie. Bez pochopenia týchto princípov hrozí, že sily popierajúce demokratické princípy sa dostanú do vysokej politiky, tvrdí Vicenová. Avšak dodáva, že toto vzdelávanie nemusí byť len formálne.

„Zrelosť demokracie by som posudzovala aj podľa toho, ako sa stavia k extrémizmu.“ (R. Vicenová)

Podľa Bránika spoločnosť i médiá zabudli na jednu dôležitú vec, a tou je cena demokracie. Naša spoločnosť nemá skúsenosť s tým, že by demokracia mala tvrdo vybojovanú hodnotu, nakoľko november ´89 prebehol „bezbolestne“. Časť spoločnosti vníma túto zmenu negatívne, pretože prišli o bájne sociálne istoty. Dnes sa dostali k volebným urnám práve ich deti a vnuci, a keďže vzdelávanie nie je na dobrej úrovni, prišlo k takémuto volebnému výsledku. V prvom rade to bola protestná voľba.

„Ak sme naozaj presvedčení demokrati, musíme tolerovať, že aj tento typ ľudí má zastúpenie v parlamente.“ (R. Bránik)

Ako vzdelávať?

Vicenová upozorňuje na fakt, že na stredných školách neprichádza k hlbšej výučbe moderných dejín. Taktiež sa nediskutuje o týchto sporných témach, na ktorých sa dodnes ani historici nezhodnú. Za dôležité považuje podporovať kritické myslenie a diskutovať o dopade minulosti na súčasnú situáciu. Práve prepojenosť medzi históriou a súčasnosťou je to, čo väčšina ľudí takmer nevníma. Aj preto je dôležité, aby študentom neboli podávané len holé fakty, ale aby sa diskutovalo o príčinách a dôsledku takých tragédií, akým bol napríklad holokaust.

Bránik dodáva, že za čas Boľševika nám bola podávaná ideologicky zafarbená, klamlivá história. Neskôr a v súčasnosti, je študentom podávaná veľmi nekvalitne. Spomína aj osobnú skúsenosť z debaty s ôsmymi pedagógmi. Horlivo diskutovali o fašizme, no keď sa ich Bránik opýtal, ako by fašizmus definovali, ani jeden z nich nevedel prísť s krátkou definíciou. Práve odborná nepripravenosť nahráva extrémistickým silám.

Utečenci ako katalyzátor radikálnej rétoriky

Podľa Vicenovej je strach z neznámeho prirodzený. Anti-utečeneckú rétoriku vníma ako prenesenie problému. Predtým sa horlivo diskutovalo o maďarskej menšine alebo Rómoch, dnes sú v centre pozornosti práve utečenci. Často sa v súvislosti s utečencami spomína zvýšenie teroristického rizika, a ľudia sa s tým dokážu ľahko stotožniť. Týmto sa podľa Vicenovej formujú stereotypy, a následne každý kto príde do krajiny je zločinec. Avšak dodáva, že za teroristickými útokmi v zahraničí stáli ľudia, ktorí sa narodili v Európe.

Väčšina utečencov nechce ostať na Slovensku, len ním prechádzajú. „Aj keby ste zajtra otvorili hranice, Slovensko by bolo stále neatraktívnou krajinou,“ dopĺňa Bránik. Nepochybuje však o tom, že sa medzi utečencami nachádzajú aj ľudia, ktorí nemajú čisté úmysly. Slovensko bude hosťujúcou krajinou počas predsedníctva, a preto je tu isté riziko, že sa môže stať sekundárnym cieľom terorizmu.

Postoj a možnosti cirkvi

Bránik vidí ako problém to, že je tu istá časť veriacich aj kňazov, ktorá s Kotlebom sympatizuje. Cirkev má teda dve možnosti, otvorene o tom hovoriť, čo by vyústilo do konfliktu, alebo komunikovať v tichosti, ako doteraz. Podľa Bránika by otvorený konflikt mohol viesť až k schizme. Avšak dodáva, že medzi vysoko postavenými biskupmi nie sú takí, ktorí by sympatizovali s týmito myšlienkami. Majú však obavu z tichého vnútorného konfliktu, ktorý Kotlebov úspech priniesol.

Na záver hostia dodávajú, čo považujú v nastolenej situácii za kľúčové. Podľa Vicenovej je to určiť si formu komunikácie o téme extrémizmu a neignorovať tento problém. Podľa Bránika je riešenie prestať sa spoliehať na vrcholovú politiku, ale konať na lokálnej úrovni. „My máme v rukách zmenu,“ dodáva na záver diskusie.