17. februára sa uskutočnila v tomto roku prvá diskusia v Banskej Bystrici. Pozvanie do diskusie prijali Juraj Marušiak, pôsobiaci v Ústave politických vied a Alexander Duleba, šéf Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA). Hostia hodnotili súčasnú situáciu v Rusku, aj jeho zahraničnú politiku. V úlohe moderátora bol Tomáš Gális (redaktor Denníka N).

Racionalita ruskej politiky?

Marušiak hodnotí počínanie Ruska v Sýrii z ekonomického hľadiska za iracionálne. Rusko môžu zásahy v Sýrii značne ekonomicky vyčerpať. To je aj následok ekonomických sankcií uvalených na Rusko. Na druhú stranu, Sýria je tradičným ruským spojencom, a preto z tohto hľadiska ide o racionálny krok. Svoju angažovanosť v Sýrii zvyšuje, napriek tomu, že je určitým spôsobom izolované vo vzťahu k západným krajinám. Tá je dôsledkom predošlej ruskej zahraničnej politiky, najmä zásahom na Ukrajine. Marušiak tvrdí, že Rusko chce ukázať svoj potenciál zasahovať do globálnych konfliktov.

„Myslím si, že z hľadiska Putinovej administratívy ide o racionálne kroky, no môžu viesť k ekonomickému vyčerpaniu Ruska.“  (J. Marušiak)

Duleba tiež vníma zahraničnú politiku Ruska z dvoch hľadísk. Z pohľadu Ruska sa môže zdať racionálna, no z dlhodobého hľadiska ju vníma iracionálne. Za prvú chybu Ruska považuje Duleba vývoj vzťahov s Tureckom. Kedysi bolo Turecko otvorené k dohodám s Ruskom, no dnes ide o dve krajiny, medzi ktorými hrozí priamy konflikt. Ďalšou krajinou, s ktorou si myslí, že by malo mať Rusko dobré vzťahy, je Saudská Arábia, a to kvôli arabskému vplyvu na ceny ropy. Ak k tomu priráta Ukrajinu, má z troch kľúčových spojencov Ruska nepriateľov.

„Rusko si zo strategického spojenca vyrobilo strategického nepriateľa.“ (A. Duleba)

Ruské záujmy v Sýrii

Marušiak sa domnieva, že Rusko využíva konflikt v Sýrii na nadviazanie dialógu so západnými krajinami, napríklad Francúzskom. Taktiež tvrdí, že Rusko sa snaží, aby v tomto konflikte ostali dvaja aktéri – Daesh ako predstaviteľ najväčšieho zla, a Assad a jeho prívrženci. Ak sa podarí vytvoriť takáto binárna opozícia, západným krajinám neostane nič iné, ako pridať sa na stranu Assada. Za iný záujem Ruska na blízkom východe považuje Marušiak udržanie si vojenských základní. Taktiež sa domnieva, že záujmov na blízkom východe má viacej. Na druhej strane, Rusko vníma túto zónu ako potenciálne nebezpečnú.

„Tých záujmov je veľmi veľa a sú rôznorodé, až protichodné.“  (J. Marušiak)

„Jednokartová hra“ a dopad konfliktu

Duleba prirovnáva ruskú zahraničnú politiku k „jednokartovej“ diplomacii. V inej krajine hľadajú jedného spojenca, svojho podporovateľa, na ktorého stavia všetko. Zachovanie Assadovho režimu je podľa Dulebu pre Rusko výzvou. Snaží sa prinútiť krajiny Európskej únie a USA aby sa dohodli na zachovaní Assadovho režimu, a týmto dokázať, že Rusko dokáže ostatným krajinám oponovať. Podľa Marušiaka sú dôsledky konfliktu v Sýrii na Slovensko a Európsku úniu zjavné. Čelíme prílivu utečencov, ktorý nás vťahuje do tohto konfliktu, trvajúceho už päť rokov. Tiež zdôrazňuje riziko vážneho globálneho konfliktu, ku ktorému môže prísť z viacerých dôvodov. Ako najrizikovejší vníma možnosť povstania Kurdov v Turecku, pri ktorom by mohlo prísť k značnému okliešteniu územia Turecka.

Putinova opozícia

V súčasnosti  neexistuje opozícia, ktorá by mohla Putinovi konkurovať, podotýka Duleba. Upozorňuje na paradox, že hoci 70% Rusov je nespokojných so systémom, teda považujú ho za korupčný a nevyhovujúci, aj tak Putinova podpora vzrástla. Podľa prieskumov až 86% Rusov Putinovi dôveruje.  Ďalším dôvodov absencie Putinovej opozície je, že za liberálnych a demokratických politikov sa vydávajú oligarchovia, prípadne osoby s neslávnou politickou minulosťou. Rusi teda hľadajú alternatívu inde, a to u ultrapravicových a nacionalistických strán. Marušiak to vidí podobne a dodáva, že niektorí z týchto politikov, ktorí sa vydávajú za liberálnych demokratov, podporili anexiu Krymu. Niektorí dokonca v 90. rokoch vystupovali za tvrdšiu politiku voči bývalým sovietskym republikám.

„Liberálna opozícia, ako je vnímaná v západnej Európe, v Rusku de facto neexistuje.“ (A. Duleba)

Budúcnosť ruskej ekonomiky

Duleba zdôrazňuje potrebu modernizačného plánu pre Rusko. Ak totižto ekonomika stavia svoju prosperitu na jednom sektore, ničí to tvorivosť a podporuje nedemokratické režimy. Rusko zbohatlo vďaka ropnému „boomu“ najmä v rokoch 2002 a 2007. Putin mal vtedy plán, podľa ktorého malo prísť k financovaniu iných sektorov, a to práve z bohatstva získaného na rope. Nanešťastie finančná kríza v 2008 vyčerpala financie na modernizačný program. Odvtedy neprišlo k žiadnej realizácii modernizácie ruskej ekonomiky. Duleba vidí možnosť prosperity Ruska práve v dohode s OPEC. Ak by ju dokázalo uzavrieť, výrazne by sa zmiernili dopady ekonomiky zameranej na jeden sektor.

„Rusko nie je Putin“

V závere diskusie Duleba vysvetľuje svoj postoj ku kritike Ruska. Nemožno zamieňať Rusko ako krajinu s Putinovou administratívou. „Je omyl si myslieť, že ten kto kritizuje Putina neznáša Rusko,“ dodáva. Vysvetľuje, že každá krajina má svoj špecifický nacionalizmus. Súčasťou toho slovenského je idealizácia Ruska a vnímanie tejto krajiny ako priateľa. „My máme obrovskú ilúziu o Rusku, a veríme mu. Je to súčasť našej kultúry a nášho nacionalizmu.“

Hosťom diskusie sa podarilo zachytiť viacero aspektov, z ktorých sa dá Rusko vnímať. Debatovali o médiách, liberálnej opozícii v Rusku i konflikte v Sýrii a jeho dopade. Snažili sa ozrejmiť zahraničnú politiku Ruska z tamojšieho uhla pohľadu, a zároveň prinášali svoje vlastné názory.