Kto zodpovedá za informačnú bezpečnosť?

V utorok sme diskutovali v Banskej Bystrici na tému: „Kto zodpovedá za informačnú bezpečnosť?“ Naše pozvanie do diskusie prijali hostia Jaroslav Naď, bezpečnostný analytik a Juraj Smatana, učiteľ a tiež aktivista. Moderátorom bol Patrik Kováč, analytik SFPA.

V poslednej dobe počúvame o nejakej kybernetickej bezpečnosti (cyber security). Na internete je nespočetné množstvo informácií, ako s nimi narábať a ako si dať pozor na „svoje slová“ a tiež vlastnú identitu…

(Ne)Existencia informačného bezpečnostného systému?

Pojem informačná bezpečnosť je širokým pojmom. Je ťažko definovať, kde sa dnes spoločnosť nachádza. Samozrejme existuje viacero zodpovedných aktérov, ktorí sa danej problematike venujú. Jedným z najdôležitejších aktérov je Národný bezpečnostný úrad, ďalej Ministerstvo obrany, tiež aj Slovenská informačná služba. Slovensko podľa názoru Naďa patrí k jedným zo „slabších“ z hľadiska skvalitňovania kybernetickej obrany. Kybernetický útok, to je niečo veľmi abstraktné. Avšak za posledné obdobie sa zaznamenali v Európe minimálne 3 prípady: v Estónsku, Gruzínsku v r. 2008, alebo nedávno na Ukrajine. Síce aj na Slovenku boli zrealizované kybernetické útoky,  nehovorí sa o nich veľmi.

Sme informovaní?

„Hoci sa budeme baviť o hrozbách, vojnách a destabilizácii, napriek tomu by som sa chcel podeliť so svojím pozitívnym pocitom, že žijem v science fiction románoch svojho detstva.“ (Juraj Smatana)

Súčasnú dobu, v ktorej žijeme vníma Smatana ako obdobie s veľkým potencionálom. Internet je kľúčovým informačným zdrojom. Ešte v nedávnej minulosti, v časoch studenej vojny túto vymoženosť, nemali ani najbohatšie krajiny sveta. Teraz je tomu inak. Každý má internet. Obrovským prelomom boli sociálne siete. „Každý z nás sa fenoménom sociálnej siete stal prevádzkovateľom tlačovej agentúry,“ čím Smatana poukázal na to, akou rýchlosťou sa dokáže šíriť napr. status na sociálnej sieti. Príchod internetu považuje ako obrovskú šancu, nevníma ho ako hrozbu, ak sa ho spoločnosť naučí rozumne používať. Ak však s ním nebude ľudstvo rozumne narábať, tak práve táto skutočnosť môže mať veľmi silný nestabilizačný faktor.

Obrana pred kybernetickým útokom

„NATO nemá žiadne svoje systémy. Je to aliancia, ktorá pozostáva z členských štátov. Neexistuje jeden systém ochrany.“ (Jaroslav Naď)

Naď poznamenal, že špičkou sú USA, majú veľký rozpočet a neskutočné možnosti. Tiež si nemyslí, že EÚ, alebo NATO sú pripravené „bojovať“ voči takýmto útokom dostatočne adekvátne. Podľa Smatanu je pokrok technológie veľmi dôležitý, ale naša spoločnosť to nemá pod kontrolou. Pozrime sa aj na fakt, že EÚ nedisponuje ani len spoločnou armádou a ani tajnou službou, taktiež si nemyslí, žeby v blízkej budúcnosti došlo k ich založeniu. „Naše národné inštitúcie nie sú pripravené. Do obrany investujeme, len keď sme v ohrození. Mali by sme investovať viac peňazí! Prečo to však nerobíme? Lebo nám momentálne nehrozí problém. Keď na nás začne tlačiť Brusel, tak vtedy začíname postupne niečo robiť.“

Spolupráca V4 v oblasti informačnej bezpečnosti

„V4 je síce super projekt, ale čo sa týka otázky bezpečnosti, tak to sa veľmi nepodarilo…“, poznamenal Jaroslav Naď. Slovensko je v rámci V4 z hľadiska obrany jednoznačne na poslednom mieste. Také Poľsko sa otázke informačnej bezpečnosti venuje dlhodobo. „My keď cítime, že máme prúser, nechoďme za Maďarskom pýtať sa o pomoc, tí majú svoje problémy. Poďme radšej do Pobaltia“, povedal Smatana.

Slovenská vláda

Naď považuje za problém vlády najmä nesystémový prístup a nezodpovednosť. Podľa jeho názoru na Slovensku existujú ľudia, ktorí majú záujem o danú problematiku. Menovite spomenul Vladomíra Suchodolínskeho, ktorého obaja hostia považovali za výbornú osobu, dokonca hrdinu.

Vízie do budúcna

Počas diskusie bolo na margo informačnej bezpečnosti  vyslovených  viacero kritických komentárov a to najmä z dôvodu, že kybernetická hrozba naozaj existuje, zatiaľ čo, prostriedky a systém, ktoré by zabezpečovali ochranu na Slovensku do značnej miery absentujú. Avšak samozrejme, že tu existuje aj niečo dobré. Slovensko je malá krajina, každý tu každého pozná a veci sa dajú rýchlo zmeniť, ak existuje vôľa. Je však potrebné dotiahnuť tieto veci do konca.  Podľa Smatanu, táto vzájomná blízkosť pomáha.  Je lepšie sa pýtať a prechádzať tomu, aby nedošlo k ohrozeniu informačnej bezpečnosti, ako potom tejto hrozbe čeliť. Priestor tu je, aby sa veľa vecí zlepšilo, ale najmä je to o tom, aby sme sa správali zodpovednejšie, takto ukončil diskusiu so slovami Naď.