V príjemnom prostredí Tabakčy sa v Košiciach 27.mája konala diskusia Café Európa. Diskutovalo sa na aktuálnu tému a pozvaní hostia sa snažili nájsť odpoveď na tému diskusie: Čo nám prináša Východné partnerstvo?

Pozvanie do diskusie prijal Alexander Duleba, ktorý je riaditeľom Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) a Tibor Ičo, publicista ktorý prispieval do viacerých slovenských médií a taktiež pôsobil aj ako hovorca mesta Košice.

Východné partnerstvo. Čo to vlastne je?

Alexander Duleba vníma Východné partnerstvo ako 30 ročnú záležitosť toho, ako my žijeme. Kým južnú Európu trápil v 70-tych rokoch fašizmus, my sme tu mali komunizmus. Európa sa za posledných 30 rokov veľmi zmenila. Otázka znie či by sa to mohlo vyvinúť aj nejako inak. Európske spoločenstvá sa rozhodli zobrať zodpovednosť za Grécko. Vytvorili sa rôzne nástroje solidarity. Bežného Portugalca netrápi to, čo sa deje na Ukrajine. Sme ale v nejakom spoločnom projekte, kde sme sa dohodli, že budú platiť spoločné pravidlá. Európski lídri sa väčšinou dokážu dohodnúť na rozširovaní jednotného trhu alebo príleve nových investícií.

Veľa to hovorí o fungovaní politiky Európskej únie. Asociačné dohody, ktoré boli východným štátom ponúknuté sú na tom isto základe, ako má napríklad Nórsko alebo Island. Keď sa bavíme o kríze na Ukrajine, tak hovoríme aj o európskom projekte, ako sa vyvinul za 30 rokov a čo všetko vyriešil.

„Východné partnerstvo je európsky projekt aj o tom, aby sme sa nevrátili do pekla 19. a 20. storočia.“ (Duleba)

Spolupráca Karpatského euroregiónu s Východným partnerstvom

Tibor Ičo tvrdí, že vznik Karpatského regiónu bol založený na tom, aby sme zničili bariéry železnej opony. So Sovietskym zväzom sme boli bratia, ale rozdelení ostnatým drôtom. Východné partnerstvo je globálna príprava Európy na procesy, ktoré sú pred bránou. Euroregión funguje bez väzieb na štátne orgány a štátnu moc. Spúšťačom tohto projektu boli vždy Ukrajinci, Maďari a Slováci, ale hlavný tlak bol z ukrajinskej strany. To čo sa dnes deje na Ukrajine je aj o tom.

„Tí ľudia sa chcú dostať zo svojho osudového prekliatia, aby už nemuseli byť odtrhnutí ostatným drôtom.“ (Ičo)

Summit Východného partnerstva v Rige 2015

Duleba si myslí, že Riga je dnes považovaná za neúspech, ale v skutočnosti je to úspech. Máme tri krajiny, ktoré podpísali asociačné dohody. Je to integrácia do trhu, bez zatiaľ prístupu k politickým inštitúciám. Slovensku trvalo 10 rokov, kým sme dokázali harmonizovať našu legislatívu tak, že máme jednotný prístup na trhy. Ak to Slovensku trvalo približne 10 rokov, tak Ukrajinci asi nebudú rýchlejší. EÚ nemôže zastaviť v Európe. Pokoj existuje iba v pohybe. Existuje iba vtedy, keď to ako chceme žiť, bude pokračovať ďalej. Nikdy v dejinách nebolo to, aby sedem miliónov ľudí protestovalo za podpis dohody. Vnímanie Rigy je trochu problematické, lebo si za to môžu Ukrajinci, ktorí chceli prístup k členstvu a bezvízový styk. Stále je tu však vojna medzi Ruskom a Ukrajinou. Asociačná dohoda však nestačí. Je potrebné pristúpiť aj k sektorovým dohodám. EÚ by mala urobiť ponuku Rusku. Potrebujeme mať európske Rusko.

Prínosy Východného partnerstva?

Východné partnerstvo považuje Tibor Ičo za víziu, ktorá mala obrovské očakávania. Európe skomplikovalo situáciu práve to, čo sa dnes deje. Chybou bolo aj to, že nebol dobre kladený dôraz na fakt, že Východné partnerstvo nie je proti Rusku. Európski lídri považovali Rusko za krajinu s potenciálom, ktorý sa môže rozvíjať. Rusko nechce hrať druhé husle a odmietlo ponuku na dialóg. Je to nevyspitateľný a emocionálny dialóg a západ tomu nerozumie. Preto Východné partnerstvo nenaplnilo očakávania. Rusko je hlavným východným partnerom pre každého. Nie je možné robiť partnerstvo a hlavného partnera vynechať.

Zohráva tu rolu aj štýl. Rusi používajú propagandu, ktorú posilňujú konšpiračnými teóriami. Vytvára sa obraz, ktorý nie je pravdivý. Zanedbala sa propaganda západnej Európy. Keď vzniklo Východné partnerstvo, tak k ničomu vo vzťahu k Rusku neprišlo. Vzniká otázka, ako sa priblížiť k Rusku? Do budúcnosti je nevyhnutné hľadať spoločný základ.

Vzťahy EÚ a Ruska

Alexander Duleba tvrdí, že predtým než EÚ ponúkla dohodu iným východným krajinám, tri roky pred tým túto dohodu malo Rusko. Roky 2003-2006 bol v hre veľký projekt, kde by sa EÚ a Rusko za 15 rokov dopracovali k liberalizácii obchodu a k jednotnému trhu. Vytvorilo sa 150 pracovných skupín. Realita je taká, že Rusi túto dohodli odmietli. Bolo niekoľko dôvodov, ale v EÚ ich nebolo možné akceptovať. Predstava Ruska bola jednoduchá: „Dohodneme sa s Nemcom a Francúzom o iných a je to vyriešené“. To je politika o nás bez nás. Nemci v roku 2007 prišli s reformou východnej politiky. Rátalo sa aj s Tureckom a Ruskom. Potom prišli vojenské intervencie do Gruzínska. Ruská elita sa rozhodla, že nechce byť súčasťou projektu, lebo ho nevie zmeniť. Rozhodli sa, že idú do konfrontácie, kde konflikt má korene v rokoch 2006 a 2007.

Východné partnerstvo a migranti?

Tibor Ičo si myslí, že emigračná vlna je jedným z dôvodov, ktorý brzdí európskych lídrov a brzdí zbližovanie. Myšlienka, že sa sem nahrnú ľudia, ktorí by chceli využiť súčasný systém sa neudiala a ani sa asi neudeje. Treba byť na to samozrejme pripravený. Toto nie je problém pre Ukrajincov a podobne. Majú radi svoju krajinu a keby človek odtiaľ ušiel, opúšťa svojich najbližších a prichádza k iným blízkym. Nevidí v migrácii z Ukrajiny na západ problém. Treba sa však tomu dostatočne venovať, lebo sa k nám môžu dostať živly, ktoré tu nechceme.

Alexander Duleba je toho názoru, že migráciu nikto nikdy nezastaví. Päť miliónov Ukrajincov robí v zahraničí. Najviac v Španielsku alebo Portugalsku. Vízová politika nemá dosah na nelegálnu migráciu. Tí, čo už chceli odísť už dávno odišli. Z Donbasu počas vojny odišlo 1,5 milióna ľudí. Zostali na Ukrajine, ale otázne je či ešte pôjdu ďalej. Problém predstavujú migranti s inou kultúrou a hodnotami.